Interview s Ľudovítom Štúrom

Na školskú akadémiu 3.mája sme pozvali medzi nás výnimočného hosťa- najvýznamnejšieho predstaviteľa slovenského národného obrodenia, ktorý nedávno oslávil 200 rokov - ĽUDOVÍTA ŠTÚRA. A takýto bol náš fiktívny rozhovor:

Redaktor: „Je to pre nás veľká česť! Sme radi, že ste prijali naše pozvanie.“

Ľ.Štúr: „Aj ja vám za to ďakujem. V tej rakve to bolo k nevydržaniu. A prečo som vlastne tu?“

Redaktor: „Pozvali sme vás sem ako veľmi významného Slováka – národného buditeľa v našich dejinách. Ak dovolíte, pán Štúr, rád by som spravil s vami krátke interview.“

Ľ.Štúr sa začudoval: „Prosím, mohli by ste to slovo zopakovať?“

Redaktor: „Interview. Je to anglické slovo a znamená rozhovor.“

Ľ.Štúr pokrútil neveriacky hlavou: „Slováci, Slováci, čo sa to s vami porobilo?“

Redaktor: „Slovenčina je otvorený jazyk. Obohacujeme slovnú zásobu. Ale my by sme radšej niečo počuť o vašej rodine.“

Redaktor podal Ľ.Štúrovi mikrofón, ale Ľ.Štúr netušil načo: „Prepáčte, práve ste mi dali do ruky čosi - čo mám s touto vecou robiť?“

Redaktor: „No, hovoriť do toho. Toto je mikrofón, ktorý slúži na zosilnenie vášho hlasu, aby vás počul aj ten najzadnejší rad.“

Ľ.Štúr: „Vidím, že za posledných 160 rokov veda veľmi postúpila! Narodil som sa v Zay – Uhrovci. Mal som štyroch súrodencov. Môj otec Samuel bol učiteľom v Uhrovci a moja mama sa volala Anna. Moja rodina bola veľmi národne uvedomelá, vďaka môjmu otcovi, ale aj mame, ktorá milovala ľudovú slovesnosť a všetky jej deti, aj ja, vyrastali pri ľudových piesňach a rozprávkach.“

Redaktor: „A práve vaši rodičia vás podporovali v ďalších štúdiách.“

Ľ.Štúr: „Áno, boli mojím vzorom. A nielen oni.... Rozhodol som sa ísť študovať  na evanjelické lýceum do Bratislavy, kde už študoval môj starší brat Karol. Práve tam sa začala naša cesta za slovenským národom a spisovnou slovenčinou.“

Redaktorovi zazvonil mobil. Vybral ho z vrecka nohavíc: „No? Nie! Teraz nemôžem, hovorím so Štúrom. Čau!“

Ľ.Štúra prekvapil náhly zvuk: „Čo to bolo za divný predmet, vydávajúci uchu nelahodné melódie?“

Redaktor: „Prepáčte, to bol smartfón. Dá sa s ním spojiť aj s človekom, ktorý je na druhej strane Zeme.“

Ľ.Štúr: „Keď o tomto všetkom počúvam, začínam si pripadať ako na inej planéte.“

Redaktor: „V škole sa učíme o vychádzke štúrovcov v roku 1836. Mohli by ste nám povedať, čím bola pre vás zaujímavá?“

Ľ.Štúr:: „No, 24. dubna.....“

Redaktor: „Chcete povedať apríla, však?“

Ľ.Štúr: „Asi áno. Takže, 24. apríla roku 1836 sa uskutočnila vychádzka na Devín, kde sme všetci účastníci prijali slovanské mená – ja Velislav, Jozef Hurban a Michal Hodža -Miloslav. Na tejto vychádzke sme sa zaoberali slovanstvom a hlavne históriou Veľkej Moravy, v čase ktorej bol Devín postavený. A tiež sme sa tam všetci dohodli, že čo budeme žiť, neoženíme sa a budeme sa venovať iba národu.“

Redaktor: „Napriek vašej dohode, k ženám ste neboli ľahostajní. Ako ste sa spoznali s Máriou Pospíšilovou?“

Ľ.Štúr: „Pospíšilovci bývali v Hradci Králové a Jaroslav Pospíšil, Máriin brat ma poprosil, aby som sa v Hradci zastavil a dal im od neho balík, pretože on býval v Prahe. No a ja som si pri páde zo schodov poranil ruku a Marínka sa o mňa starala. Vtedy sme sa do seba zaľúbili. Ale ja som sa rozhodol iba pracovať pre národ a básňou Roz...“

Redaktor: „Rozžehnání ste sa s ňou nadobro rozlúčili.“

Ľ.Štúr sa usmial: „Správne!“

Redaktor: „Teraz mám pre vás jedno prekvapenie.“

Ľ.Štúr: „Dúfam, že nie Kossutha!“

Redaktor: „Nie. Už prichádza – Marínka, Marie Pospíšilová.“

A naozaj prišla. Marie Pospíšilová. Redaktora však nevidí, vidí iba Ľ Štúra. Pripomenie mu jeho verše:  „Zapomen drahá, zapomen jinocha....“  Keď skončí, pozrie sa na neho znova a nahnevane odíde.

Ľ.Štúr vybehol za ňou: „Marínka! Počkaj! Ale, ja.....“ Marie ale odišla. Ľ.Štúr sa vrátil k redaktorovi: „Ženy. Niekedy sa ich ozaj nedá pochopiť.“

Redaktor s ním súhlasí: „Hovorte mi.“

Ľ.Štúr: „Takže, toto je koniec nášho rozhovoru?“

Redaktor: „Áno. Ďakujeme veľmi pekne, pán Štúr, za rozhovor, za vašu – našu slovenčinu, za náš slovenský národ.“

Ľ.Štúr: „Potešenie je na mojej strane. Robil som to s láskou k tomuto národu.“

Redaktor: „Ďakujeme a dovidenia, pán Štúr.“

Ľ.Štúr: „Dovidenia“. Odchádza však zo smútkom: “A zas do tej rakvy.“

Autor: Lukáš Kapiaš,8.A

Obr.: Foto z vystupenia na školskej akadémii 3.mája 2016

Zdieľaj článok:

Autor článku:

Redakcia časopisu Sokolík

Komentáre

K tomuto článku neexistujú žiadne komentáre